19. 11. 2014

Monika Pálušová - fakbuk.com



Ahoj

Už dlhšiu dobu čítam knihu Fakbuk.com ktorú som aj s venovaním dostala od slovenskej spisovateľky Moniky Pálušovej. Rozhodla som sa ju teda pre vás mojich drahých čitateľov trochu vyspovedať. V prvom rade vám niečo o nej napíšem.






















Narodená 1.1.1978 v Považskej Bystrici. Od pätnástich sa stále sťahuje , takže nevedno, kde sa teraz presne nachádza. Naposledy ju videli v Púchove. Po dokončení štúdia slovenského jazyka a estetiky na FF PU učila na cirkevnom gymnáziu, potom utiekla do lokálnej televízii, novín, preletela rozhlasom aj súkromnou televíziou a nezastavil ju ani manžel a dve deti. Písať začala zo zúfalstva, keď už nebolo možné tak rýchlo unikať (zbaliť chlapa nie je také ťažké, ako zbaliť dve deti). Dodnes žije v naivnej nádeji, že sa písaním dá uživiť. Nechajme ju v tom :D



Ako dlho sa venujete písaniu?
Písať som začala v šiestich rokoch – tlačeným. Takže dodnes som sa poriadne písať nenaučila. Keď som po skončení VŠ (FF – slovenský jazyk a estetika) učila na gymnáziu a začala som písať na tabuľu, študenti na mňa kričali: „Pani profesorka, nešpiňte nám zasa tú tabuľu ! Kto to bude zotierať? Aj tak po vás nikto neprečíta.“Prvý „román“ som napísala, keď som mala desať rokov. Volal sa Keď nám narastú krídla a zapísala som ním celý môj piatacky zošit z „neviemčoho“. V sedemnástich ho pri upratovaní našla moja sestra a aj s bratom sme na tom neskutočne bavili. Prvú básnickú zbierku (ktorá chvalabohu nevyšla) som napísala v osemnástke, druhú o desať rokov neskôr. Prvý román v 33 rokoch. 

Čo by ste vy povedali o knihe Fakbuk.com?
Fakbuk.com – je kniha o život. Potila som pri nej krv. Dokonca sa mi pravidelne snívala. Mala som aj denné halucinácie, kedy som sa „prevteľovala“ do hlavnej hrdinky – chudák môj manžel a deti. Ale písala som najmä v noci. Keď som začala, jedno dieťa malo pol roka, druhé dva. V mojom blízkom okolí sa udialo v tom roku veľmi veľa podobných príbehov a rozpadli tri manželstvá, tak som cítila potrebu ľudí aj trochu varovať pre bezbrehou komunikáciou na sociálnych sieťach a náhlych riešeniach virtuálnych aj reálnych nevier.

Na čom momentálne pracujete?
Okrem toho, že pracujem ako novinárka, píšem aj svoju tretiu knihu – román Slnečný cintorín. Druhá kniha, ktorá vychádza 18. 11. 2014 pod názvom Návod na nepoužitie, obsahuje sedem šteklivých poviedok zachytávajúcich sociálne problémy, ale hlavne pomocou humoru, lásky, sexu a iných zvráteností.  

Živíte sa písaním?
Písaním sa na Slovensku uživíte len veľmi ťažko. Možno keby ste písali všeobecne prijímané texty (často ťažkotonážne braky) a sypali by ste nový titul každé tri mesiace. Tí najlepší slovenskí prozaici i básnici Slovenska dnes živoria. Podobne ako geniálny básnik Jožo Urban, ktorý si niekedy nemal za čo ani pivo kúpiť, pritom dodnes (keď už nežije) z neho žijú slovenské rádiá a interpreti (bol autorom textov ako Voda, čo ma drží nad vodou, Vráť trochu lásky medzi nás, Kým nás máš, C´est la vie a pod.) Teraz by mu stavali pomníky a vtedy nemal z čoho žiť. 

Čo robievate vo voľnom čase?
Som tak trochu posadnutá cvičením: robila som asi všetky športy, teraz insanity a jumping – okrem nedele cvičím každý deň. Cvičia so mnou aj moje dve malé dcéry (majú 3 a 5 rokov). 

Ste kritická k autorom ktorých knihy si prečítate?
Kritik som príšerný. Tak ako som prísna na seba, tak som prísna aj na druhých. Mesačne prečítam 3 – 4 knihy (keďže pracujem aj ako korektorka vo vydavateľstve a teda som za čítanie aj platenáJ). Navyše som študovala literatúru a umenie, takže si, niekedy bohužiaľ, stále držím v hlave, ako a čo napísať a nenapísať. Najradšej čítam a oceňujem nositeľov Nobelovej ceny – učím sa.

Stalo sa vám že vás ľudia na ulici spoznali a oslovili vás?
Áno, stáva sa mi to, je to veľmi príjemné. Aj môjho manžela zastavujú a pýtajú sa ho: „Ty s ňou ešte žiješ?“ Je to pekný úlet, keď ľudia vnímajú autora cez jeho knižky. Bavím sa na tom. Minule ma zastavila jedna známa lekárka a už z diaľky na mňa kričala: „Čítala som knihu – výborný štýl, ale tá téma! Viete, ja som stará škola.“ Veď aj ja. Ťažké témy u mňa vždy pôjdu, ale už len s humorom, nadhľadom a iróniou.

Aké ročné obdobie máte najradšej?
Leto – milujem chodiť viac vyzlečená ako oblečená. V plavkách a šatočkách pod zadok budem, bohužiaľ, chodiť asi ešte aj v osemdesiatke – budem sa musieť presťahovať do Londýna ale ku Robinsonovi. Zbožňujem plávanie, sedenie a ležanie na zemi, vôňu kúpaliska a vypratej bielizne na priamom slnku. 

Chcete aby si niekedy v budúcnosti vaše deti prečítali knihy ktoré vydáte?
Áno, ale verím, že budú už natoľko inteligentné, nakoľko si všimnú, že je ich matka síce šialená, ale vďaka bezbrehej fantázii, a nedajú ju hospitalizovať:)

Čo by ste odkázali vašim čitateľom?
Aby nečítali to, čo emócie neopisuje, ale to, čo ich skutočne vyvoláva. Aby robili len to, čo ich životy skvalitňuje, znásobuje, dáva im viac svetla, ktoré niekedy na prvý pohľad vyzerá ako tma. Nedajte sa oklamať obalom:´)







O knihe:

Vydanie: rok 2013

Vydavateľstvo: Marenčin PT, spol s.r.o

Obsah: Siete sú super, dokiaľ sa v nich nezamotáte. Keď už klamať, tak presvedčivo a nezanechať stopy. Ak už sa klamstvo odhalí, tváriť sa, že sa nič nedeje. Tak také jednoduché to však Dano nemá. Manželka chce vedieť stále viac a donúti ho odkryť celý svoj niekoľkoročný virtuálno-reálny život. Keďže nie je v poriadku ani ona, nedaruje nikomu nič. Chúdence deti. A manžel. Ak chcete vedieť, čo a ako sa dá hľadať a nájsť na sociálnych sieťach a najmä, o čo sa tam dá prísť, vitajte na fakbuku.
Kniha je určená skôr pre starších. Nakoľko to je román o živote a veciach podobných.
A čo vy? Mali ste možnosť čítať túto knihu? Aký je váš názor na ňu a na príbeh ktorý sa v nej odohráva? Budem rada ak váš názor vyjadríte v komentári.




Dulcia natural - Jemný hojivý balzam

Ahoj Vítam Vás pri dnešnom článku. Určite nejedna z vás počula o slovenskej prírodnej a ručne robenej kozmetike dulcia natural . V minu...